arodil
sa dňa 21. júla 1818 v Kežmarku ako druhý syn zámožného kupca
Samuela Demniányho. (Zrejme tento rod pochádza z blízkej Ľubice.) Navštevoval
ľudovú školu a lýceum v Kežmarku.
Zaujímala ho hudba, nemecká a maďarská literatúra, lyrické básnictvo a mal vyslovený talent prednášať svoje myšlienky v plynulej reči. Bol voľnomyšlienkárom.
  Július Demiány v mladosti a v dospelom veku |
Pre slabší zdravotný stav (bol aj nízkeho vzrastu) sa vzdal ďalších štúdií a na žiadosť otca sa venoval kupectvu. Učil sa v Banskej Štiavnici a Bratislave (Slovenský biografický slovník hovorí o štúdiách v týchto mestách) a usadil sa r. 1840 ako samostatný obchodník v Kežmarku (zrejme prevzal po otcovi obchod). Popritom často cestoval do Viedne, Prahy i Lipska.
R. 1843 sa oženil s Amandou Blazyovou, s ktorou mal dve dcéry. O rodine Blazy (Blasy) vieme toľko: Dávid Blasy (15.IX.1776-5.VI.1841) bol modrofarbiarom v Matejovciach. R. 1797 sa oženil s Annou Zuzanou Glatzovou z Popradu, s ktorou mal 9 detí. Po jej smrti sa r. 1815 oženil s Evou Alžbetou Grentznerovou, s ktorou mal 7 detí - napr. Eduarda (1820-1888), prívrženca maďarskej revolúcie 1848/49, Máriu, ktorá sa r. 1856 za vydala Jána Emila Scholtza, syna Karola Augusta, Johanu, ktorá sa r. 1836 vydala za modrofarbiara Imricha Nendwicha (1801-1832), Amandu - prvú ženu Júliusa Demiányho, ktorá umrela r. 1849 a Bertu - druhú ženu Júliusa Demiányho, ktorá umrela r. 1906.
Aj Július Demiány sa zapojil do revolúcie 1848/49 - bol osobným spolužiakom generalissima povstaleckých vojsk Artúra Görgeyho, osobným priateľom ďalších revolucionárov Johana Ludvigha, Daniela Irányiho, bratov Pavla a Jána Hunfalvyho.
Po porážke revolúcie sa Demiány zdržiaval ako politicky prenasledovaný ďaleko od domova. Vtedy ochorela jeho prvá žena Amanda a onedlho umrela. Iba na príhovor vplyvných osôb sa mohol vrátiť do Kežmarku na jej pohreb. O niekoľko dní bol postavený pred vojenský súd a trvalo dlhšie, kým sa vyšetrovanie pre nedostatok dôkazov zastavilo, ale aj tak bol pod politickým dozorom. Dlho žil v ústraní, r. 1852 sa oženil so svojou švagrinou Bertou Blazy.
V 60. rokoch sa začal znova politicky exponovať, podporoval politickú stranu Františka Deáka. R. 1862 sa zaslúžil o založenie dobrovoľného hasičského zboru v Kežmarku - jedného z prvých v Uhorsku. Bol aj členom kežmarského streleckého spolku. Zapájal sa do života mesta i ev.a.v.cirkvi. R. 1863 bola z iniciatívy Júliusa Demiányho založená Kežmarská sporiteľňa, ktorej direktorom bol až do svojej smrti, r. 1864 bola ním a jeho priateľmi založená továreň na zemiakový škrob ako prvá v krajine. R. 1867 bol aj spoluzakladateľom 1.uhorskej mechanickej továrne na pradenie ľanu a konope, r. 1872 sa zúčastnil na založení kežmarskej banky, kde bol do konca života v riaditeľskej rade. Zaujímal sa aj o výstavbu železnice do Galície cez popradské údolie s napojením sa na košicko-bohumínsku železnicu. Spolu s Richardom Zsedényim a Arturom von probstnerom získal vtedy cez akciovú spoločnosť Theiszbahn vyhotovené železničné plány z Popradu do Galície. Ale celá vec r. 1873 krachla.
Július Demiány zomrel po dlhej chorobe (zrejme rakovina žalúdka) dňa 11.decembra 1877. Pochovaný bol na kežmarskom cintoríne, nad jeho hrobom bol zaujímavý železný náhrobok (v súčasnosti v dezolátnom stave).
Správu o smrti uverejnil Zipser Bote r.15, č.50, 15.12.1877 na str. 3 - Julius A.Demiany ist nicht meht... - Dňa 11.decembra 1877 o pol druhej ráno zomrel po dlhom a ťažko utrpení vo veku 60 rokov J.A.Demiany. Kto by si to myslel, keď ešte pred pár mesiacmi v snahe uzdraviť sa našli sme ho pri prameňoch Karlových Varov rezkého na duchu a múdreho ako vždy a vyzývajúceho, aby sme sa o rok znova stretli. Žiaľ, tento kúpeľný pobyt mu len zdanlivo uľahčil, lebo už za krátky čas sa jeho stav tak zhoršil, že sa mohol očakávať len tragický koniec.
Literatúra:
Weber, Samuel: Ehrenhalle verdienstvoller Zipser des XIX. Jahrhunderts
1800 - 1990. Igló 1901. Str. 337 - 340
Slovenský biografický slovník I. Martin 1986. Str. 459 - 60
Nora Baráthová
©2001, Všetky práva vyhradené